Ján Borodáč jako Herodes v inscenaci Herodes a Herodias
Zatímco Vinohradské divadlo slaví své 110. narozeniny, chystá se Slovenské národné divadlo v Bratislavě k oslavám stých narozenin roku 2020. Neuškodí si připomenout, že historicky poprvé se profesionální slovenská scéna v Praze představila na vinohradském jevišti roku 1926.
Prvá slovenská profesionálna divadelná inštitúcia vznikla v roku 1920 v Bratislave. Jej založenie inicioval Dr. Vavro Šrobár, vtedy minister s plnou mocou pre správu Slovenska, ktorý sa stal i predsedom založeného Družstva SND. Družstvo dostalo výhradnú divadelnú licenciu pre Slovensko a angažovalo Bedřicha Jeřábka, dovtedy riaditeľa Východočeskej divadelnej spoločnosti, aby so svojimi súbormi zabezpečil divadelnú prevádzku v Bratislave. 1. marca 1920 sa teda v budove Mestského divadla zodvihla opona a predstavením Smetanovej Hubičky, ktorú pod menom Slovenské národné divadlo hrala Východočeská divadelní společnost B. Jeřábka, sa začali písať dejiny SND. Ťažké začiatky a takpovediac permanentnú krízu v prvých rokoch SND spôsobovalo niekoľko faktorov – predovšetkým v roku 1920 bola Bratislava nemecko-maďarské mesto, do ktorého síce pribúdalo českých úradníkov a vojakov a trochu pomalšie sa tu sústreďovali aj vzdelanejší Slováci, čiže inscenácie uvádzané prevažne v českom jazyku (v slovenčine sa po prvý raz hrali Tajovského jednoaktovky Hriech a V službe, ale inscenácií naštudovaných v slovenčine bolo v začiatkoch minimum) trpeli na nedostatočné divácke zázemie. Divadlo bolo odkázané na dotácie ministerstva školstva a národnej osvety, to ale (ak práve nebol ministrom V. Šrobár) odmietalo zohľadňovať vo výške dotácií špecifické podmienky SND. Divadlo obmedzovala aj mestská rada, ktorá ako majiteľ budovy divadla mala tendenciu uprednostňovať maďarských a nemeckých divadelných podnikateľov. Až Oskar Nedbal, ktorý prevzal ako súkromný podnikateľ prevádzkovanie SND v roku 1924, angažoval k niekoľkým vtedy pôsobiacim slovenským hercom Jána a Oľgu Borodáčovcov a Jánovi zveril starostlivosť o „slovenský repertoár“. Nový riaditeľ činohry SND Václav Jiřikovský začal uvádzať aj slovenské tituly, a tak sa v roku 1926 mohla činohra vybrať do Prahy s dvoma ukážkami svojej tvorby. V Jiřikovského réžii uviedli na Vinohradoch 23. marca 1926 Hviezdoslavovu tragédiu Herodes a Herodias a 24. 3. 1926 v Borodáčovom naštudovaní Palárikovu komédiu Drotár.
Je zaujímavé, že Ján Borodáč sa vo svojich Spomienkach tomuto zájazdu nijako zvlášť nevenuje, hoci na neskoršie hosťovania spomína dosť podrobne.
Scéna z představení Herodes a HerodiasAj ďalšie pramene sa o zájazde SND na Vinohrady v roku 1926 nanajvýš len zmieňujú. Možno to vysvetliť – ako to už v divadle býva – mimoumeleckými súvislosťami. V Prahe totiž v čase vystúpenia SND práve vznikala Černého úradnícka vláda (programové vyhlásenie predniesol ministerský predseda 24. marca 1926) a pre vtedajšiu parlamentnú väčšinu bolo rozhodujúce, ako sa k vytvoreniu „vlády Hradu“ postaví Slovenská ľudová strana. Že vystúpenie SND v Divadle na Vinohradoch mohlo mať aj funkciu ústretového gesta vÔči Slovákom možno usúdiť aj z toho, že zájazd bol pripravený expresne – sekčný šéf Jaroslav Kvapil sám telefonoval o dohodnutom vystúpení 13. marca Kancelárii prezidenta a pozval pána prezidenta, čo 18. 3. 1926 zopakoval písomne starosta Královských Vinohradov.
Predstavenie Hviezdoslavovej tragédie bolo vskutku slávnostnou udalosťou. Do hľadiska prišiel prezident republiky Tomáš G. Masaryk, členovia vlády, poslanci a množstvo oficiálnych hostí. Hviezdoslav požíval v Čechách úctu aj za svoje neohrozené vlastenecké vystúpenie na oslavách výročia položenia základného kameňa Národného divadla na jar 1918, navyše bol rešpektovaný ako básnik európskeho formátu. Jeho „knižnú drámu“ pre Jiřikovského inscenáciu podľa bulletinu upravil Tido J. Gašpar, vtedy dramaturg činohry SND, ale vo svojich Spomienkach sa k úprave hlási aj Ján Borodáč. Každopádne sa úprava pokúsila Hviezdoslavov text trochu zdynamizovať. Podľa Národní politiky „bylo radostno viděti, jak mladé slovenské umění divadelní odvažuje se jednotlivými výkony i celou souhrou a prvořadou výpravou už i k nejtěžším problémům divadelním“. Karel Engelmüller potom v rozsiahlej stati, venovanej predovšetkým Hviezdoslavovi a prezentácii jeho tragédie, poznamenáva, že „Bratislavští vytěžili dramaturgicky z tragedie vše podstatné, vypravili ji v pěkných stylových dekoracích a i v pečlivé režii svého šéfa V. Jiřikovského, na níž vliv Kvapilova umění je nejzjevnější“. Z hercov menovite vyzdvihol „statnú a sličnú Herodias Marie Greyové, plnú uražené pýchy a zavilosti, nežnú a graciosní Salome Heleny Petzové, královnu Tamar ve výrazné masce a hře Emílie Wagnerovy, Jana v dobrém a účinném podání Jana Svitáka... Heroda hrál Janko Borodáč v dobré deklamaci, ale místy málo výrazně celým zjevem.“ Treba však dodať, že komparz z Bratislavy z úsporných dôvodov necestoval a nahradili ho pražskí slovenskí študenti. Národnie noviny 28. 3. 1926 s hrdosťou informujú, že „všetky pražské časopisy prinášajú veľmi pochvalné referáty o debute slovenskej dramatickej tvorby na pražskom jevišti a zdôrazňujú veľkú pečlivosť divadelných činiteľov (režisér, navrhovateľ výpravy, herci), s ktorou hru naštudovali"
O pražskom uvedení Palárikovho Drotára píše recenzent Národních listov: „Drotár je lehká a veselá lidová veselohra, dokonce s vypůjčenou prý látkou, ale naplněna živým původním obsahem, ducha ryze demokratického, vlastenecky jímavého.“ Chváli Jozefa Kella, že „hrál výtečně v nepřehnané masce šejdířský lid" a uzatvára konštatovaním, že „veselohra živě sehraná v dobové výpravě a kostymech zrejmě chytila obecenstvo a vyvolávala vřelý, stupňovaný potlesk, který na závěr večera přešel v hotové ovace milým bratislavským hostům"
Autor je vědeckým pracovníkem Ústavu divadelnej a filmovej vedy SAV v Bratislavě.
Tento text vznikl v rámci řešení projektu APVV č. 15-0764.
